Tajomstvo

Neha v zreniciach,
úsmev na tvári.
Len nezostať ticho,
ticho priveľa prezrádza.
Vždy sa to tak začína,
človek chce natiahnuť ruku
a obkresliť ten úsmev.
Vydolovať ešte väčšiu nehu
Neurobím to, viem, že by si...
Nie, nikdy ti neprezradím,
čo pre mňa znamenáš...

Bludisko

Stojíme vedľa seba
a nevidíme sa.
Prihovárame sa jeden druhému
a nepočujeme sa.
Tak natiahni ruku, láska,
som stále tu.
Skús ma zase raz
nájsť...

Cesta bez konca

Viem, že raz prídeš
a natrieš si ma na pery.
Do ruky mi vložíš
biely pieskovcový kameň
zohriaty teplom tvojich dlaní.
Je z mojej cesty bez konca,
povieš mi
a v očiach budeš mať
nehu tisícročí...

Nepoučiteľná

Tisíckrát som odišla
zahodiac všetky mapy a kompasy
k tvojmu srdcu.
A tisíckrát sa rozbehla
za tebou
vedená len tvojím vzdychom...
Kedy už konečne pochopím,
že ten vzdych
nie je pre mňa?

...ako páperie

Položil si mi do rúk
kúsok páperia.
Hrialo ma v dlani
krehko ako sen,
čo sme spolu snili.
Vlastne dnes už ani neviem,
prečo som ho odfúkla preč.
Pozrel si sa na mňa
nechápavo
a ja som ti nedokázala vysvetliť,
že som sa bála,
aby som ho raz nestratila...

Ticho

Nerozmýšľam o tom,
či sme si boli blízki.
Ani o tom,
kam sa tá blízkosť stratila.
Rozmýšľam už len o tichu,
ktoré je medzi nami.
Možno ho raz pochopím...

Srdce zo Slnka

Odkroj mi kúsok Slnka,
keď k nemu nabudúce poletíš.
Potrebujem občas
trochu tepla.
Len daj pozor,
aby si sa nespálil.
Milujem tvoje dlane...

Klam

Ľahnem si na trávu
a obrátim tvár k nebu.
Križujú sa na ňom
dráhy dvoch lietadiel.
Dve biele stopy
na blankytnej modrej.
Zo zeme to vyzerá,
že sa pretli.
Nepretli...

Uvítanie

Alex sa natiahla do tmy za svojím mobilom. Hodinky ukazovali trištvrte na dve.
Pozrela sa na modravý display a vzdychla si. Bol mĺkvy a prázdny.
Otvorila si správy a listovala v tých najstarších. Boli také krásne.
Slová plné smútku, nádeje a vrúcnosti. Skladačka lásky.
A potom už len ticho. Nevysvetliteľné.
Alex sa po lícach rozkotúľali slzy.
A potom si navolila v MENU možnosť UVÍTANIE.
Napísala tam zopár slov od neho. Tých najkrajších.
Uvidí ich vždy, keď si zapne mobil.
Zvláštne dievča, táto Alex...

Čakanie

Umlčaná na tisíc dní
čakám,
kým mi podáš farebné kriedy.
A ja ti za to nakreslím
na chodník svoje sny.
Uspatá na tisíc nocí
čakám,
kým sa ma dotkneš.
A ja prestanem
LEN dýchať.
Rozbitá na tisíc kúskov
čakám,
kým ma pozliepaš.
A ja zase
budem...

Polnočné blues

túžba
so šedinami strachu
láska
pošliapaná v prachu
bolesť
čo zúri v útrobách
sny
ťažké jak choroba
srdce
čo šepká ďalej
beznádej
jak chrapot nalej

Off

Plnila som
svoj svet
slovami a písmenami
kvôli tebe.
Pretože ty si bol
mojím vesmírom...

Vĺča

Alex si zaborila tvár do perín, aby niekto nezačul jej plač. Vedela, že je to hlúposť, že plače úplne nezmyselne, to vĺča si proste nemohla nechať. Bolo zlé a kruté a pokúsalo ju zakaždým, keď sa k nemu priblížila.
Tá žena, ktorá si preň prišla, mala v rukách palicu. Jediným úderom vĺča spacifikovala a navliekla mu na papuľku náhubok.
- Nebojte sa, my sa už oň postaráme, - zahundrala a pripla vĺčaťu obojok.
Alex na koži štípali slané slzy. Pozrela sa na ruku, tiahli sa cez ňu novšie aj staršie hlboké rany po ostrých zuboch. Boleli a pálili ju tak, ako výčitky svedomia.
Nemala to vzdať, nemala to vzdať...

...

Položil si mi dnes nežne prsty na pery.
Tak, ako to robia deti.
Alebo až dospelí?
A ja som zmĺkla...

Okuliare

Alex si pozorne namaľovala oči a pretrela rúžom pery. Na holé telo si navliekla čierny sveter a čierne nohavice. Kožené lodičky ju príjemne pohladili na bosých prstoch. Potom stiahla žalúzie a vypla televízor, kde Leon práve prikladal k Matildinej hlave pištol. "Ženy a deti nie". Posledným pohľadom prebehla po izbe a na tvár si založila čierne okuliare. Nikto už neuvidí jej oči...

Zvonkohra

V Alexinej izbe rozvoniaval čokoládový perník a za oknami bolo počuť zvonkohru. Nežne cinkala do tanca vetru a Alex si odrazu hlúpo zaželala, aby mali obaja na ústach čokoládu, keď spolu výjdu na balkón. Túžila pocítiť horúce ruky na svojom tele a chvejúce sa pery na svojom uchu. Vedela, že potom už nebude počuť ani vietor, ani zvonkohru. Iba slová, ktoré si pomyslí...

Neposlušná

- Tráva predsa nie je modrá a slnko nie je čierne, - protestovali všetci.
Dieťa Alex mlčky zdvihlo hlavu.
- A ľudia sa nekreslia bielymi farbičkami! -
Alex sa dívala nechápavo na kričiace ústa a mávajúce ruky.
A potom sa sklonila k papieru a maľovalo si ďalej svet podľa svojich predstáv...