Vĺča

Alex si zaborila tvár do perín, aby niekto nezačul jej plač. Vedela, že je to hlúposť, že plače úplne nezmyselne, to vĺča si proste nemohla nechať. Bolo zlé a kruté a pokúsalo ju zakaždým, keď sa k nemu priblížila.
Tá žena, ktorá si preň prišla, mala v rukách palicu. Jediným úderom vĺča spacifikovala a navliekla mu na papuľku náhubok.
- Nebojte sa, my sa už oň postaráme, - zahundrala a pripla vĺčaťu obojok.
Alex na koži štípali slané slzy. Pozrela sa na ruku, tiahli sa cez ňu novšie aj staršie hlboké rany po ostrých zuboch. Boleli a pálili ju tak, ako výčitky svedomia.
Nemala to vzdať, nemala to vzdať...

...

Položil si mi dnes nežne prsty na pery.
Tak, ako to robia deti.
Alebo až dospelí?
A ja som zmĺkla...

Okuliare

Alex si pozorne namaľovala oči a pretrela rúžom pery. Na holé telo si navliekla čierny sveter a čierne nohavice. Kožené lodičky ju príjemne pohladili na bosých prstoch. Potom stiahla žalúzie a vypla televízor, kde Leon práve prikladal k Matildinej hlave pištol. "Ženy a deti nie". Posledným pohľadom prebehla po izbe a na tvár si založila čierne okuliare. Nikto už neuvidí jej oči...

Zvonkohra

V Alexinej izbe rozvoniaval čokoládový perník a za oknami bolo počuť zvonkohru. Nežne cinkala do tanca vetru a Alex si odrazu hlúpo zaželala, aby mali obaja na ústach čokoládu, keď spolu výjdu na balkón. Túžila pocítiť horúce ruky na svojom tele a chvejúce sa pery na svojom uchu. Vedela, že potom už nebude počuť ani vietor, ani zvonkohru. Iba slová, ktoré si pomyslí...