Vĺča

Alex si zaborila tvár do perín, aby niekto nezačul jej plač. Vedela, že je to hlúposť, že plače úplne nezmyselne, to vĺča si proste nemohla nechať. Bolo zlé a kruté a pokúsalo ju zakaždým, keď sa k nemu priblížila.
Tá žena, ktorá si preň prišla, mala v rukách palicu. Jediným úderom vĺča spacifikovala a navliekla mu na papuľku náhubok.
- Nebojte sa, my sa už oň postaráme, - zahundrala a pripla vĺčaťu obojok.
Alex na koži štípali slané slzy. Pozrela sa na ruku, tiahli sa cez ňu novšie aj staršie hlboké rany po ostrých zuboch. Boleli a pálili ju tak, ako výčitky svedomia.
Nemala to vzdať, nemala to vzdať...