Umlčaná na tisíc dní
čakám,
kým mi podáš farebné kriedy.
A ja ti za to nakreslím
na chodník svoje sny.
Uspatá na tisíc nocí
čakám,
kým sa ma dotkneš.
A ja prestanem
LEN dýchať.
Rozbitá na tisíc kúskov
čakám,
kým ma pozliepaš.
A ja zase
budem...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
6 komentárov:
Toto mi je akési známe... "Rozbitá na tisíc kúskov..." Už som to niekde u Teba čítala. Nepozliepateľná, nevyspytateľná, veľavravná metafora.
Máš dobrú pamäť, silviah.
tak tu je citit ten najuprimnejsi smutok
aj ja som to uz niekedy koncom minuleho roka u teba citala...
Ano, bolo to tu. Pred rokom. Ten isty text, tie iste pocity.
Zvlastne, presne pred rokom som aj ja mala take pocity...
Zverejnenie komentára