Stojíme vedľa seba
a nevidíme sa.
Prihovárame sa jeden druhému
a nepočujeme sa.
Tak natiahni ruku, láska,
som stále tu.
Skús ma zase raz
nájsť...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
skip to main |
skip to sidebar
občas sa snažím dotknúť hviezd...
moje druhé meno je
blízka minulosť
- novembra 2019 (1)
- marca 2009 (1)
- decembra 2008 (1)
- augusta 2008 (1)
- mája 2008 (1)
- marca 2008 (2)
- januára 2008 (1)
- októbra 2007 (3)
- septembra 2007 (3)
- augusta 2007 (1)
- júla 2007 (3)
- júna 2007 (1)
- mája 2007 (4)
- apríla 2007 (3)
- marca 2007 (8)
- februára 2007 (7)
- januára 2007 (2)
- decembra 2006 (5)
- novembra 2006 (7)
- októbra 2006 (11)
- septembra 2006 (11)
- augusta 2006 (15)
- júla 2006 (5)
- mája 2006 (2)
moje priečinky
8 komentárov:
ak stoja vedľa seba a nevidia sa, ak sa prihovárajú jeden druhému a nepočujú sa, tam niet čo hľadať..
Ústretové, ale nevnucujúce sa.
Bravúrna poézia (teda vlastne -monológ na diaľku).
asi mas pravdu, mia...
dakujem, silvia...
Mozno stoja vedla seba , ale su otoceni chrbtom ...
Mozno hovoria obaja naraz, a ani jeden nepocuva ...
Mozno ked jeden natiahne ruku, druhy ju prave stiahne ...
Mozno je kazdy sam zaneprazdneny hladanim, a nenapadlo ich ze mozu hladat spolu ...
nat, bludisko je už také, tam každý hľadá svoju cestu... :)
len občas by to nemuselo byť ako v bludisku, len čisté a jasné ako na dlani, vždy sa pýtam, či chcem až tak priveľa
tuzba a nadej v jednej myslienke...
tolko krasnych veci tu mas... pridala som si ta do zoznamu blogov ako historicky prvu :)
Zverejnenie komentára