Tisíckrát som pohladila tú vázu,
tisíckrát prešla prstami po trhline pretínajúcej jej hladký povrch
ako krivé bezzubé ústa.
Viem, že do nej už nikdy nič nevložím.
Ani vodu ani kvety.
Alebo predsa niečo.
Spomienku na čas, keď bola.
Krásna a neporušená.
Ako môj obdiv k tebe...
10. 11. 2006
Trhlina
posted by:
natalie
Labels:
rozbitá
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
6 komentárov:
nezvyknes vazy trieskat o zem?
Natalie, tvoje vyznania, vzdychy, podobenstvá a múdrosti majú spoločný rys - sú stále krajšie.
Germa, nerozbíjam.
Vzduch, Wabt, ďakujem.
... tisíckrát si tú vázu chcela poskladať s mozaiky pocitov ... veľmi pekné Natalie
nemusi to byt vyznanie, ale aj sklamanie, podla toho, ako to clovek cita. dobre napisane. ma to vela vyznamov.
Zverejnenie komentára